Bienalle znamená slávnosť, ale aj tradíciu, lebo na ďalšie si musíme vždy dva roky počkať: vyžaduje teda zriedkavú cnosť trpezlivosti. Nielen pre divákov, ale predovšetkým pre umelcov. Pre tých umelcov, na ktorých sa ani v tomto roku nedostalo. Reč je o dnes už tradičnom Medzinárodnom bienále súčasného umenia v Prahe.

Našincov v žiadnom prípade, ale návštevníka z cudziny možno predsa len trochu prekvapí, že v Prahe sa práve konajú dve výtvarné bienále súčasne. Sú jednoducho ďalej. Na rozdiel od Benátok, kde otvorili Bienalle v tom istom čase – ale majú len jedno. Ale táto podvojnosť je dávno historickým fenoménom. Česko bolo kedysi krajinou „dvojakého ľudu“ a tradíciu si udržalo. Počas normalizácie od roku 1969 začali popri prvej oficiálnej kultúre vytvárať druhú a tú druhú opäť rozdelili na undergroundovú a alternatívnu. O tom však inokedy.
Bienále je prehliadkou súčasného umenia a nesie podtitul „Druhý pohľad“. Ten sa dá vysvetľovať rôzne. Odráža zmeny, ktorými prechádza naša civilizácia a kultúra a potrebu odstupu od tej podoby kultúry, ktorú nám diktujú predovšetkým médiá a aj reklama.
Prehliadka zahŕňa 31 projektov (veľká časť je interaktívna), každý z nich nesie osobitý rukopis kurátora, diela sú predstavené na ploche 9 000 štvorcových metrov, čo je skoro hektár. Kurátori sú napospol významní teoretici súčasného umenia, ale mňa skôr zaujal fakt, že nimi sú samotní umelci. Je to dnes určitý trend. A aj výhoda, lebo kto iný má prehľad o umení, ktorému hovoríme súčasné? Pod týmto pojmom sa v tomto prípade myslí dielo, ktoré bolo vytvorené v posledných dvoch-troch rokoch, ale výnimkou nie sú ani úplné novinky.

.otvorená štruktúra
Ostravský performer Jiří Surůvka teda predstavuje svoj tím (sú v ňom zastúpení aj slovenskí umelci Pavlína F. Čierna, Petra Feriancová, Martin Sedlák a ďalší), navyše ako kurátor sprevádza divákov. Sprievodných akcií je celý rad.
Bienále je teda „otvorenou štruktúrou“, ktorej súčasťou sú každodenné reflexie, diskusie, zvláštny dôraz je kladený na „prelínanie fotografií a filmových obrazov reality s inštaláciami a performanciami“. Zamerané je na „prechodové javy postmodernej kultúry“. Otázkou zostáva, či táto esteticko-etická obluda vôbec existuje a či sme jej súčasťou.
V každom prípade sú tu aj expozície poňaté celkom tradične. Takou je zaručene časť nazvaná „Bez dôvodu – Český obraz dnes“, zostavil ju rektor pražskej Akademie výtvarných umění Milan Knížák a treba objektívne priznať, že jeho výber je dobrý a predovšetkým kvalitatívne veľmi vyrovnaný. Navyše je aj obsiahly: zahŕňa 46 mien známych aj menej známych umelcov.
Obraz chápe ako „stále príťažlivú tradíciu“ a tiež zdôrazňuje, že „dôležitým aspektom je neperfektnosť obrazu“. Zastúpení sú maliari veľmi známi (Sopko, Rittstein) a zdá sa, že ich majstrovstvo spočíva práve v tom, ako dokázali inovovať svoj štýl a vykročiť z bludného kruhu stereotypov, ktorým inak bez rozdielu podliehajú veľkí aj celkom priemerní umelci. Vynikajúci je aj naďalej Vladimír Kokolia a nezameniteľne originálna je Marie Blabolilová, podobne ako takí rozdielni a „nesúčasní“ maliari ako Pavel Brázda a Ivan Sobotka. Ale zaujmú hlavne zástupcovia mladšej a najmladšej generácie.
Kým veľké digitálne fotografie Radky Müllerovej môžu byť príkladom tvorby, ktorá ironicky pozerá na súčasný „český svet“ (bez toho, aby stratila čokoľvek z výtvarnosti, zvláštnej monumentálnej naliehavosti), diela Veroniky Holcovej na mytologické témy prezrádzajú zaujatosť maľbou a suverenitu podania. Z tých najzaujímavejších menujme aspoň niekoľko autorov: Jan Stoss, Václav Girsa aDaniel Bednář – budeme sa s nimi ešte stretávať.

.čína a Nemecko
Nemožno v niekoľkých odstavcoch vymenovať všetko, čo diváka zaujme. Náš výber je teda len veľmi stručný. Divácky veľmi príťažlivou je expozícia umelcov z Číny. Zaujímavý a originálny je tu každý. Ani nie tým, ako sa títo umelci dokázali prispôsobiť najmodernejším technikám a svetovým trendom, ale spôsobom, ako uplatňujú svoju tradíciu. Či už rozprávajú o živote na záhrade a na dvore (Jim Zhilin) alebo ako Yang Shaobin, Qin Ga a Wang Wenhai hovoria o Maovi a politickej absurdite, robia to s citom, jemnosťou a výsostne výtvarnými prostriedkami.
Geograficky aj kultúrou bližší sú umelci z Nemecka, desať z nich prezentuje vo svojom výbere kurátor Michael J. Wewerka. Ale aj v tomto prípade môžeme len konštatovať desať rozdielnych osobností a fakt, že v dnešnom umení neexistuje žiadna štýlová jednota. Maliarsky výrazné (až bravúrne) sú predovšetkým maliarky Susanne Kuehnová aHannah Doughertyová. Kým prvá nápadito maľuje banality, príbehy Ann (na pláži, za plotom), druhá vo svojom diele (Srnec a Godzilla) podobne invenčne porovnáva gýč televízny a „prírodný“. Celkom inak vytvára svoje diela Joachim Grommek, z farebných plastových pásikov lepí veľmi zvláštne „neumelé geometrie“, kým Gerwal Rockenschaub počítačovou animáciou predvádza pohyblivé a premenlivé abstraktné obrazy, teda to, o čom avantgardisti kedysi len snívali a nedokonale realizovali na filmových pásoch.
Význam prehliadok zvaných Bienalle spočíva v obnovení dôvery vo výtvarné umenie a v to, že si opäť nájde diváka. Paradoxom zostáva, že práve ono umenie a „alternatívne“ formy sú pre tento cieľ vskutku univerzálneho dialógu najmenej vhodné.